JOJ History

Margita Schwalbová

27. januára si pripomíname medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. 
V tento deň, v roku 1945 Červená armáda oslobodila sústavu koncentračných a vyhladzovacích táborov Auschwitz. 
Vypočujte si rozprávanie o žene, mladej medičke, ktorá sa do Auschwitzu dostala v druhom transporte zo Slovenska a vybrali ju na tzv. revír. Tam sa všetkými možnými spôsobmi snažila liečiť a pomáhať raneným a chorým väzenkyniam. Jej meno je Margita Schwalbová. 
V 24podcaste o nej hovorí historička Katarína Mešková Hradská, ktorá sa s ňou desaťročia priatelila.

Hračky nášho detstva

Československé hračky boli kedysi svetoznáme. Mnoho dizajnérov navrhlo rôzne, dnes už ikonické hračky - plastového kocúra, vesmírnu loď, drevené skladačky, či vystrihovacie bábiky, ktoré sa dali rôzne obliekať.Veľa z dizajnérskych návrhov však zostalo iba vo forme prototypu - socialistické podniky ich nevedeli vyrábať vo veľkom. Prípadne vznikli len série určené na export.Helena Koenigsmarková je dlhoročnou riaditeľkou Umeleckopriemyslového múzea v Prahe, ktoré disponuje veľkou zbierkou hračiek. Poďte si vypočuť rozprávanie o tých, ktoré ste ako deti mali, ale aj o tých, ktoré by ste iste chceli.Ak si náš podcast pustíte aj s obrazom, tak ich aj uvidíte.

Polozabudnuté tradície

Vianočné tradície sa líšia podľa krajov, miest, ale aj rodín. Niekto dodržiava zvyk, že sa počas štedrovečernej večere nesmie nikto postaviť od stola, iní púšťajú orechové škrupinky len tak plávať, ale vo vedľajšej dedine do nich fúkajú a pretekajú sa, koho škrupinka lavórik, či misu prepláva ako prvá. 
Prečo sa chlieb pri vianočnom stole nekrájal, ale lámal?
Do čoho starostlivo zmietli všetky omrvinky a čo s nimi urobili na jar?
Aká ľúbostná mágia sa spája so Štedrým dňom?
Odkiaľ sa vzal názov "salónky"?
Pre koho bol pri štedrovečernom stole nachystaný tanier navyše?
A kedy bol súčasťou štedrovečerného stola bobrí chvost?

História zemiakov

SLOVENSKO / Zemiaky dnes považujeme za tradičnú plodinu, ktorá zachránila pred hladom našich predkov. Tam, kde sa neurobilo obilie, sa určite urodili aspoň zemiaky. Rozmach pestovania a konzumácie zemiakov na Slovensku však nie je taký starý ako by sem si mysleli. Nastal až začiatkom 20. storočia.
Zemiaky sa na Slovensku a celkovo v Európe udomácňovali len veľmi pomaly. Ľudia sa ich štítili jesť.  
"Prevládal ten názor, že konzumuje sa to, čo z pôdy vyrastie, čo sa ťahá k nebu. To, čo je v zemi, tie korene, to patrí peklu a to sa neje," vysvetľuje Katarína Nádaská. 
 
Význam zemiakov ohľadom možnosti nasýtenia svojich poddaných rýchlo pochopili panovníci. No odpor voči tejto plodine bol taký veľký, že museli pestovanie zemiakov dať príkazom. 
"Pruský panovník vydal rozhodnutie, že kto odmietne pestovať zemiaky, príde o nos alebo o ucho. A aj sa to dodržiavalo," hovorí Katarína Nádaská. 
Zemiaky boli vnímané ako možnosť obživy pre veľa ľudí a zvierat, ale zároveň sú zodpovedné za jeden z najväčších hladomorov v Európe. 
Vypočujte si množstvo zaujímavých informácií o zemiakoch, ktoré Veronika Homolovej Tóthovej v 24 podcaste porozprávala etnologička Katarína Nádaská. 
Dozviete aj to, koľko kusov zemiakov kedysi ľudia denne bežne jedli. 

VEĽKÝ PRIATEĽ SLOVÁKOV

Najskôr bol obdivovateľom Uhorska, lebo veril tomu, že v ňom národnosti nažívajú vo vzájomnom rešpekte. Keď videl útlak Slovákov, stal sa ich veľkým podporovateľom v snahe o vymanenie sa spod násilnej maďarizácie.
Práve on poslal do sveta správu o masakre v Černovej, aj napísal knihu o rasových problémoch v Uhorsku.  
Hosť Tomáša Garriguea Masaryka, či Edvarda Beneša, má dnes na Slovensku iba jednu pripomienku – bustu na budove mestského úradu v Ružomberku. A pred pár rokmi Slovenská pošta vydala známku s jeho podobizňou.
Používal pseudonym Scotus Viator, Škótsky pútnik, no občianskym menom sa volal Robert Wiliam Seton-Watson.
Vypočujte a pozrite si 24 podcast o tomto výnimočnom človeku, ktorý všemožne podporoval vznik Československa. Veronika Homolová Tóthová o ňom hovorila s veľvyslancom Spojeného kráľovstva na Slovensku, Nigelom Bakerom, ktorý je vyštudovaným historikom.  

Študentský pochod 16.11.1989

Študentská demonštrácia zo 17. novembra 1989, ktorá odštartovala Nežnú revolúciu, je známym a dôležitým míľnikom našich dejín.
No v Bratislave vyšli študenti do ulíc na protestný pochod už 16. novembra. Prechádzali mestom od vtedajšieho Mierového námestia cez Námestie SNP, Hviezdoslavovo námestie, kde si pripomenuli Sviečkovú demonštráciu z roku 1988, položili kvety pred budovou Univerzity Komenského, na schodoch, kde sovietsky okupanti v roku 1968 zabili Danku Košanovú a došli až pred vtedajšie ministerstvo školstva, kde žiadali o slobodu vo vyučovaní, nové skriptá, dobrovoľnú vojenskú službu, ale najmä slobodu a demokraciu. Tam ich zablokovala Verejná bezpečnosť so známymi dlhými bielymi obuškami.
O tom ako tento protest vznikol, kto boli iniciátori a aktéri tohto prejavu odvahy a vzdoru, aj o tom, či sa to, o čo žiadali, a prečo riskovali minimálne vyhodenie zo štúdia, dá dnes vysvetliť mladým ľuďom, sa Veronika Homolová Tóthová rozprávala s Milanom Novotným, jedným z organizátorov študentského protestného pochodu zo 16. novembra 1989. 

Perzekúcie v armáde po auguste 1968-II.časť

V druhej časti podcastu venovanému ľuďom prepusteným z československej armády po tom, ako odmietli okupáciu vnímať ako tzv. bratskú pomoc sme sa pozreli na ďalšie osudy. Vypočujte si osud pani Bělohlávkovej, ktorú prepustili z martinskej posádky medzi prvými a dlhé roky sa bála, či sa jej perzekúcia prenesie aj na jej deti. 
Pavol Vitko rozpráva aj osudy žien, ktoré boli počas okupácie zabité, ale aj vojakov, ktorí poníženie a tlak nezniesli a spáchali samovraždu,  
Hovorí aj o vojakovi, ktorý po príchode sovietskych vojsk vyvesil čierne zástavy a nikdy sa so svojím prepustením a ponížením nezmieril.
Detailne opisuje aj osud muža, ktorého príbeh inšpiroval názov jeho knihy o týchto ľuďoch - Porcelánové prasiatka - muža, ktorý musel rozbiť porcelánové pokladničky svojich detí, aby im za tie halierniky, ktoré v nich mali, mohol kúpiť po svojom prepustení z armády základné potraviny. 
A nájdete tu aj príbeh vojnového veterána z druhej svetovej vojny, ktorý za slobodu a znovuobnovenie Československa bojoval na západnom fronte. Komunisti sa mu odvďačili tým, že mu znárodnili obchod a vyhnali ho aj s manželkou a dcérou z Komárna, z peknej vilky do chatrče. Zo všetkého sa otriasol. Až okupácia a pocit, že s tým už nevie nič urobiť ho zlomili. 
S Pavlom Vitkom, autorom knihy Porcelánové prasiatko - Osudy našich vojakov, ktorí trpeli za to, že okupáciu Československa v roku 1968 odmietli ako tzv. bratskú pomoc, sa rozprávala editorka JOJhistory, Veronika Homolová Tóthová.   

Perzekúcie v armáde po 1968 - I. časť

Vojaci, ktorí odmietli prijať sovietsku okupáciu ako tzv. bratskú pomoc, boli počas normalizácie z armády prepúšťaní. A často mali problém sa opäť zamestnať. Osud jedného z nich, ktorý musel rozbiť pokladničky svojich detí, aby mohol pre rodinu kúpiť základné potraviny, sa stal námetom pre názov knihy o týchto ľuďoch – Porcelánové prasiatko. Niektorým sa po roku 1989 podarilo ešte aspoň na pár rokov do uniformy vrátiť a zažili istú satisfakciu. Mnohí sa však novembra 1989 nedožili. Vypočujte si príbehy niektorých z nich, ktoré do knihy Porcelánové prasiatko - Osudy našich vojakov, ktorí trpeli za to, že okupáciu Československa v roku 1968 odmietli ako tzv. bratskú pomoc, napísal publicista Pavol Vitko. V 24podcaste sa s ním rozprávala Veronika Homolová Tóthová, editorka jojhistory.
 
 

Synovia hrdinov

Charles Herbert Gunby bol členom posádky britského bombardéra Wellington, ktorý sa 5. októbra 1944 zrútil pri Čunove.
John Sehmer bol súčasťou britského výsadku WINDPROOF počas Slovenského národného povstania. Po náročnom ústupe do hôr ho v zrube nad Polomkou zajali a transportovali do koncentračného tábora Mauthausen. Spolu s ďalšími britskými a americkými spravodajskými dôstojníkmi ho mučili a nakoniec zastrelili.
Na oboch mužov doma čakali ich malí synovia.
O desiatky rokov neskôr prišli na Slovensko, aby zistili informácie o svojich otcoch a poklonili sa ich pamiatke. Pamiatku hrdinov, ktorých osud je sčasti navždy spätý aj so Slovenskom.
Stretol sa s nimi Pavol Vitko, dlhoročný publicista a autor literatúry faktu, ktorý sa zaoberá vojenskou históriou.
Aké tie stretnutia boli, čo o svojich otcoch vedeli, čo sa dozvedeli až na Slovensku a aký odkaz nám posielajú, vyrozprával Veronika Homolovej Tóthovej, editorke jojhistory.sk. 

Klamal, že má už osemnásť, aby ho vzali bojovať proti nacistom. Potopil im loď s dôležitým nákladom. Ivan Otto Schwarz

Rodičia ho ešte na jar roku 1939 poslali z Bytče, kde žili, do Veľkej Británie, lebo vycítili, že situácia na Slovensku nebude dobrá.
Odišiel aj so staršou sestru, vo vrecku mali plány na výstavbu syrárne z ovčieho syra. Z tých nakoniec po vypuknutí vojny nebolo nič.
Klamal o svojom veku, aby ho vzali do armády. Keď na to prišli, jeho sestra napísala veliteľstvu list, na základe ktorého mu povolili zostať.
Bol pri jednom z najväčších úspechov československých vojakov počas druhej svetovej vojny – so spolubojovníkmi potopili nemeckú loď SS-Alsterufer, ktorá viezla strategickú surovinu, wolfrám.
Rádiotelegrafista a strelec, vojnový veterán západného odboja Ivan Otto Schwarz.
O jeho neobyčajnom osude, o tom ako sa do Československa aj so svojou láskou vrátil, a ako z neho znova odišiel, aj ako predával staré autobusy, hovorí v 24podcaste Pavol Vitko, autor knihy Pokoriteľ Alsterufera, ktorý sa s Ivanom O. Schwarzom roky stretával.
Zhovárala sa s ním Veronika Homolová Tóthová.